Toto nie je žiadny spásonosný ani vizionársky text. Napriek strachu stále patrím k tým šťastným, ktorí majú robotu. Niekedy však príde vhod zistiť, že súčasnú situáciu vnímame všetci podobne. A tak ako mňa inšpirujú moji priatelia, možno aj vy využijete moje spôsoby na to, ako sa nezblázniť zo súčasného stavu.

Psychológovia hovoria, že cítiť zmätok, neistotu a strach je v poriadku. Problémom je, keď nás tieto pocity začnú ovládať.

Popravde, až pri písaní tohto článku som si uvedomila, že som si deň po dni, kdesi v podvedomí, vytvorila svoj battle plan, ako to tu my v Marketingeri radi nazývame. A keďže radi inšpirujeme, predstavím vám ho.

1. Ja volám, ty voláš

Nežartujem, toto je základ môjho momentálneho well-beingu. Telefóny, messengery, fejsbúky a Zoom ma držia nad vodou. Keďže moje extrovertné ja tieto dni veľmi trpí, pokiaľ sa na niečo pracovne nesústredím, veľmi oceňujem spoločnosť. 

V práci o telefonáty nie je núdza. Slovíčko call je na dennom poriadku a ak nevyzerám a ani sa necítim ako z filmu The Revenant, vždy si s kolegami zapnem kameru. Vďaka svojej roli projektovej manažérky mám aj alibi ozývať sa druhým a „byť všade ako koronavírus” (pozdravujem kolegov), keďže je to súčasťou mojej práce. 

Aj psychologička Hana Ševčíková radí, aby sme so svojimi blízkymi zostávali v kontakte. Práve preto si s priateľmi veľa píšem, po večeroch video-callujeme zababušení v dekách a hovoríme o nevšednej všednosti týchto dní.

Kľúčové je, že napriek absencii dotyku prítomnosť druhých ľudí v mojom živote nezmizla. Dokonca mám na takéto telefonáty viac času. A, samozrejme, poteší aj každodenný rozhovor so starkou:

„Čo máš nové?”
„Nič, všetko ako včera.”
„Čo robíš?”
„Som doma. Ty?”
„Tiež som doma.”  

A potom sa dostaneme k vareniu. 

K tomuto bodu ešte dodám, že je dôležité s blízkymi otvorene hovoriť o svojich pocitoch aj obavách a nedržať ich v sebe. Ako vo svojich odporúčaniach píše psychologička Ševčíková, „paniku je dobré uhasiť hneď v prvých náznakoch.”

2. Odolávam výzvam, ktoré nepotrebujem

Znie to bojovne, ale fejsbúky a instagramy sú v týchto dňoch zaplnené tisíckou challengov. Pri scrollovaní na mňa vyskakujú vyšportované ženy, ktoré cvičia ostošesť a snažia sa ma presvedčiť, aby som začala makať a nedovolila, aby sa zo mňa počas karantény „stala knedľa”.

Na stories či nástenke ma tiež zasypávajú fotografie kváskového chleba a opisy domácich gurmánskych zážitkov, ktoré si čítam pri jedení narýchlo uvareného rizota. Narážam aj na články o dobrovoľníkoch a výzvach, do ktorých sa môžem zapojiť a pomôcť iným.

Ani jedna z tých vecí nie je zlá, práve naopak. Veľmi si vážim každého človeka, ktorý nejakým spôsobom pomáha druhým, vzdeláva sa, proaktívne robí z nevýhody výhodu a chce sa zlepšovať. Zapojme sa, cvičme, pečme, ale len ak na to máme chuť a kapacity.

Pomáhať ľuďom okolo nás sa dá rôznymi spôsobmi. Ak neroznášam zdravotnícke pomôcky do nemocníc, neznamená to, že som zlý človek alebo že nerobím dosť. Ak sa necítim fyzicky (alebo psychicky dobre), nemusím sa zapojiť do online cvičenia a fit výziev, ktoré propaguje môj tréner alebo influencerka.

Je v poriadku robiť to, čo mám rada, v čom vidím zmysel a na čo mám kapacity po psychickej, fyzickej aj časovej stránke. Vždy sa dá nájsť vlastná cesta. A trvalo mi pár dní, než som sa zbavila výčitiek, či „robím dosť”. 

V tomto bode vám odporúčam riadiť sa heslom Nory Mojsejovej: „Nedajte sa...!”

Zdroj: emefka.sk

3. Fajn. I will deal with it… somehow!

Pandémia je tu a ani moje úprimné želanie neprinúti WHO rozmyslieť si to. A už vôbec nie samotný vírus len tak zmiznúť. Odborníci odporúčajú vytvoriť si dennú rutinu, nastaviť pracovný režim a následne si nájsť čas na oddych a aktivity, ktoré nás bavia a napĺňajú. 

Pre mňa bolo ťažké dočasne sa rozlúčiť s rannými prechádzkami do práce, s kolegami, kvalitným kávovarom v office aj s večernými stretnutiami. Situácii som sa však postupne prispôsobila a provizórne opravovala svoj denný režim.

Po kamarátovej rade „kúp si Nesku a nepiskuj”, keď som mu do telefónu ako správny mileniál oplakávala rannú pracovnú kávu, som zohnala vrecko kvalitnej zrnkovej kávy (a šéf Janči ma potešil zvyškom tej našej officovej). Pracovnú rutinu som si teda dotiahla domov. A hneď sa mi ľahšie vstáva!

Pokecy v našom office si nahrádzam dobrou hudbou, rannú prechádzku si, ak čas dovolí, odchodím po práci, ideálne na nejakom bratislavskom kúsku prírody. Ušetrený čas sa snažím využiť pre seba. Môžem si variť kvalitné jedlo, cvičiť a dopriať si viac oddychu. Teda… tu sa treba dostať k bodu číslo štyri. 

4. Útrapa mladého workoholika

Keď ja tak ľúbim pracovať! Baví ma to, napĺňa, vidím v tom zmysel. No na home-office je omnoho ľahšie stratiť zdravú hranicu, u mňa už beztak posunutú. Cesty z práce na stretnutie a zo stretnutia domov sa zmenili na päť krokov od stola k posteli a od postele k chladničke. Jasné, že nemám čas vyvárať, keď obed zjem pri ťukaní mailu klientovi. 

Asi pár dní dozadu na mňa voľakde na internetoch vyskočila grafika so slovami, že „pokiaľ sa cítim byť prepracovaná aj v karanténe, problém nie je v karanténe.”

„Však ja viem!” povedala som si. No či chcem alebo nie, konečne je nejaký citát pravdivý. Možno ma práve karanténa naučí vytvoriť si poriadnu hranicu medzi pracovným a osobným životom.  

5. Neprestávajte sa smiať

Moja posledná zásada, ktorú som si kdesi v podvedomí vytvorila, je pravidelná dávka humoru. Nieto denná, hodinová! 

Nemecký portál DW Akademie nedávno uverejnil článok o tom, prečo je dôležité smiať sa aj počas epidémie. Citujú v ňom psychiatra, ktorý bol zároveň preživším holokaustu, Viktora E. Frankla: „Humor je duševnou zbraňou, ktorá nám pomáha prežiť,” povedal, keď opisoval takzvaný humor z kempu.

Vo všeobecnosti nás humor a smiech dokážu odosobniť aj od veľmi ťažkej situácie a aspoň na moment uvoľniť, vďaka čomu nás negatívne pocity tak ľahko nepohltia.

Šťastím je, že humor je doménou ľudstva a naša nápaditosť nemá hraníc. Vďaka Bohu za to! Denná dávka smiechu je pre mňa ako liek a nezáleží na tom, či pozerám kvalitný stand up, chechtám sa na výstižných memečkach alebo sa smejem s priateľmi cez telefón.

Na záver by som chcela dodať, že aj keď je vám veľmi ťažko, nevidíte východisko a moje tipy sú pre vás len veselé žvásty, verte, že v tom nemusíte byť sami. Otvorte si internetovú poradňu ipcko.sk alebo zavolajte na krízovú linku Ligy za duševné zdravie Nezábudka (0800 800 566). Kompletný, verejný súhrn rád psychologičky Hany Ševčíkovej nájdete tu: